O líškach a ľuďoch

Nasledujúce krátke zamyslenie nad knihami je celkom vážne. Ak sa vám zdá paradoxne príliš reálne, pravdepodobne je načase otvoriť nejakú knihu. Ale nevravte potom, že som vás nevaroval.

Praha NTM – expozícia starých kníh

Nevedomosť je sladká

Začnem pekne-krásne od začiatku. Prečo vlastne čítať? Prečo sa zaoberať touto časpožierajúcou a niekedy nebezpečnou činnosťou? Veď svet fungoval tisícky a tisícky rokov bez toho, aby si priemerný človek vôbec lámal hlavu nad nejakými Dostojevskými, Hviezdoslavmi alebo — nedajbože prepytujem — Kantom.

Ľudia najskôr zbierali bobule, neskôr lovili zver, dokonca sa prepracovali k otáčaniu pôdy náhodne poskladaným nástrojom. Do tej pôdy začali klásť malé semiačka a čakali, čo sa stane. Neskutočné! Začali pásť ovce a iné štvornohé tvory, ktoré o to stáli. A boli, zdá sa, celkom spokojní. Čo nevedeli, to nebolelo.

Nevedomosť má totiž jednu skvelú vlastnosť: je pohodlná. Ako dobre vynosené topánky. Nemusíte riešiť, či máte pravdu. Vždy máte pravdu — veď kto by vám povedal, že nie?

Nebezpečenstvo vedomostí

Tu sa dostávam k jadru problému. Knihy sú nebezpečné. Nie metaforicky — úplne doslova. Okrem toho, že vám môže niektorá spadnúť z hornej police v prípade zemetrasenia, sú tu ďalšie nástrahy. Stačí si otvoriť jednu a zrazu začnete premýšľať. A premýšľajúci človek je problém. Začína spochybňovať, pýtať sa, oponovať! Fuj! Neuspokojí sa s prvou odpoveďou, ktorú dostane.

Tak napríklad: prečítate si jednu knihu o histórii alebo pokojne aj o matematike a zrazu zistíte, že veci nie sú také jednoduché a čiernobiele, ako vás učili. Prečítate dve a už pochybujete o všetkom. Prečítate desať a… nuž, ste stratený a nepoužiteľný pre normálny život.

Pozrite! Dokonca aj najslávnejší mysliteľ antiky skončil zle.

„Viem, že nič neviem.“
— SOKRATES (ktorý nič nevedel)

Sociálne riziká čítania

Ďalší závažný argument: čítanie vás izoluje. Nesocializujete sa. Ležíte na gauči, sedíte v kresle alebo ste učupený niekde v kúte. Máte nos zapichnutý v knihe, vonku svieti slnko — alebo prší, vlastne neviete a je vám to jedno — a susedia sa čudujú. Niektorí si začnú šepkať: „Ten ich syn je čudný, stále len číta.“ Spoločenský kredit: nula.

A potom sa stane niečo horšie: začnete mať názory. Podložené. Argumentované. S odkazmi a referenciami. To je na spoločenských stretnutiach skutočne neželané až neúnosné. Ľudia chcú počuť jednoduché veci. Nie nuansy. Nechcú byť zaťažovaní ťažkými témami.

Každý nečitateľ vám to potvrdí: je oveľa ľahšie diskutovať o témach, o ktorých nič neviete — a hlavne s ľuďmi, ktorí o týchto témach vedia to isté ako vy —nič. Jednoduché.

Čas je drahý

Argumenty… Priemerná kniha má tristo strán. Priemerný čitateľ ju dočíta za týždeň. Za rok by ste teda mohli prečítať asi päťdesiat kníh. Päťdesiat! Len si predstavte, čo iné by ste mohli robiť.

Mohli by ste napríklad sledovať seriály. Alebo scrollovať sociálne siete. Alebo — a to je vrchol produktivity — robiť oboje naraz. E-fe-kti-vi-ta!

Kniha vám dovolí robiť iba jednu vec naraz. Dokonca aj premýšľať môžete v kľude až po každej kapitole. V dnešnej dobe požiadaviek na multi-tasking je to veľký problém.

Empatia je záťaž

Toto je možno najvážnejší dôvod. Štúdie — tie otravné populárne vedecké štúdie „amerických vedcov“, o ktorých sa dočítate práve aj v knihách — ukazujú, že čítanie beletrie zvyšuje empatiu. Vcítite sa do cudzích životov, myslí, radostí a bolestí. Bŕŕ!

A to je problém! Pretože empatický človek nemôže jednoducho ignorovať ostatných. Začína chápať, prečo ľudia robia to, čo robia. Vidí svet z viacerých strán naraz. Je to frustrujúce, však?!

Oveľa jednoduchšie je nepočítať so žiadnym vnútorným životom ľudí okolo vás. Oveľa jednoduchšie — a bohužiaľ, čoraz populárnejšie.

A predsa

Sú na svete blázni, ktorí toto všetko risknú.

Všetky vyššie uvedené „dôvody“ sú presne tým, prečo je čítanie nevyhnutné. Nevedomosť nie je blaho — je to pasca. Pohodlná, tichá, s mäkkým dnom, ktoré si ani nevšimnete, keď naň padnete.

Knihy nás znepokojujú — ale znepokojenie je začiatok rastu. Izolujú nás od prvoplánového povrchného hluku — a dávajú nám priestor na skutočný myšlienkový a vnútorný život, ktorým sa odlišujeme od ostatnej neživej prírody. Berú nám čas — a vracajú ho stonásobne v podobe pochopenia a inteligencie. Pozor, tej skutočnej, nie umelej. 🙂

Empatia nie je záťaž. Je to jediná vec, ktorá nás robí ľuďmi v pravom slova zmysle.

A ak ste celý tento text prečítali do konca — práve ste dokázali, že čítanie máte v krvi.

Teraz otvorte nejakú knihu, doma ich máte určite aspoň päťdesiat. Napríklad tú, čo na vás čaká na nočnom stolíku.

Čaká.